Slovenský inštitút, Praha
Július Koller – „J.K.U.F.O.“
3. 8.-31. 8. 2007
Hore-Dole, 1993
Universelle Physisch-Kulturelle Operation (Angriff) (U.F.O.)
Natalia LL, Slowo/Wort |
Július Koller patrí do generácie umelcov, ktorá sa v priebehu šesťdesiatych rokov pokúsila prekonať dôsledky dlhoročnej kultúrnej izolácie, spôsobenej vojnou a následným obdobím socialistického experimentu, v snahe začleniť naše umenie do aktuálneho európskeho kontextu. V rannej Kollerovej tvorbe sa krížia podnety neo-dadaizmu, pop-artu, vizuálnej poézie i skupinových tendencií — „nového realizmu" a Fluxu. Vzhľadom na budúcnosť je najdôležitejší totálny duch dadaizmu, „duch osvojovania", keď „celý svet je k dispozícii a k tomu, aby bol premenený na umelecké dielo", ako hovorí Ben Vautier. Tento princíp osvojovania, privlastnenia si všetkého ako predmetu umeleckej tvorby, keď „umením je všetko, vrátane ničoho" (Ben), čo umelec zo sveta vyčlení a pomenuje, tento princíp vedie zákonite k „ne-umeniu", k tvorivosti rozptýlenej v anonymite a v každodennom živote. Tieto myšlienky boli pre Kollera a viacerých umelcov jeho generácie na Slovensku (Alex Mlynárčik, Stano Filko, Peter Bartoš, Vladimír Popovič) zjavne príťažlivé a pre ich ďalší umelecký vývoj, najmä v Kollerovom prípade, rozhodujúce. V každom prípade tvoria neodmysliteľné pozadie, na ktorom sa premietnu danosti nášho kultúrneho prostredia a jednotlivé autorské dispozície.
Aurel Hrabušický, 1991
Tvorba tohto neklasického dnes už klasika tzv. „inej" kreativity má podobu nenápadného, mimovoľného, tak trochu kutilského konceptu a intermediálnu povahu: Koller je príležitostne landartistom (keď pri náhodnom stretnutí v prírode organizuje skupinu detí do vlnovky otáznika a sám sa stáva jeho bodkou); fiktívnym čičmianským graffitistom (keď nahrádza čičmiansky ornament univerzálnym kollerovským otáznikom); postmoderným inštalatérom (keď s kolegom Petrom Rónaiom ako dočasné tvorivé duo vymýšľajú spoločnú inštaláciu), oficiálnym umelcom (keď bez bázne a hany vystavuje na „zlopovestnom" Gabčíkove v umení)... Slušne vychovaný Koller, ktorému je, podobne ako čistota výrazových prostriedkov i spojenie „lepšia spoločnosť“ zo zásady cudzie, obyčajne pozvanie neodmieta. Akoby súčasťou jeho „neantropocentrického svetonázoru" bol aj akýsi umelecký ekumenizmus tolerujúci najrozličnejšie prúdy či vlnov(kov)é dĺžky aktuálneho umenia. Práve odlišná umelecká platforma, „iná" planéta je totiž pre ufonauta Kollera výzvou, skvelou príležitosťou komunikovať. A tak sa autor, zdá sa, oveľa lepšie cíti v prostredí amatérskych výtvarníkov či príslušníkov ústretového mainstreamu ako v antológii klasického konceptu. Radšej v medzisvete, ako definitívne „zarámovaný" stiesňujúcou kategóriou umenia.
Petra Hanáková, 2002
Július Koller (1939) je v „západním“ zahraničí už několik let asi nejznámější slovenský umělec a na Slovensku je vnímaný spolu se Stanislavem Filkem a Alexandrem Mlynárčikem jako zakladatel konceptuálního umění. Už v polovině 60. let se odvrátili od závěsného obrazu a vyjadřovali svoje myšlenky a představy světa často ve formě textové, fotografické nebo v instalácích.
Kollerova tvorba se vyznačuje pozoruhodnou lehkostí, humorem a určitou dávkou záměrného naivismu. Skrývá se za tím pronikavé analytické myšlení. Zrcadlí se tu bohatá zkušenost člověka v peripetiích středoevropského života od 60. let až po současnost. Práce z tří velkých cyklů, vystavené v Slovenském institutu, umožní divákovi udělat si dobrou představu o charakteru Kollerova pohledu na svět, jeho etice a jeho estetice.
Ping-pongem se zabývá od zlověstně symbolického roku 1968, kdy vystavil stůl s možností zahrát si – demokratickým způsobem - tuto symbolickou hru. Je to hra s jasnými pravidly mezi dvěma hráči. Hra se dá zvenku různě narušit, ztížit nebo znemožnit. A právě tady nachází Koller dodnes možnosti vytvářet hravé až sarkastické obrazy o stavu společnosti.
Dokumentace z akce: Anti-pingpongistická kulturní situace (U. F. O.)
1980,
čb. fotografie
Druhým tématem s názvem Hore-Dole jsou malované vlnovky nebo sínusoidy. Začaly se v Kollerově díle vyskytovat od roku 1994. Můžeme je číst jako mnohoznačné komentáře k situaci na Slovensku po rozdělení bývalého Československa, ale i obecněji, jako obraz peripetií v lidské společnosti. Malířské provedení nás kromě symboliky barev a forem nikdy nenechá zapomenout na výtvarný aspekt jeho díla, na jeho poetiku.
V třetím cyklu z posledního období, nazvaném Subjektivně-objektivní kulturní situace, vidíme umělce, jak stojí na různych místech Evropy, jednou rukou ukazuje nahoru nad sebe, druhou opačným směrem. Jsou to alegorie lidské existence, konfrontace subjektu s objektivním světem, jakýsi otazník v gauguinovském smyslu: kdo jsem, odkud přicházím a kam jdu.
Dušan Brozman
zpět |
