Galerie Mánes, Praha
Vladimír Havrilla – Ten Minutes
3. 8.– 30. 8. 2007
kurátor Dušan Brozman

www.nadace-cfu.cz

Lítající Mondrian Seurat a Brancusi, 2006, animace

Muž sochy svobody, 1998, tisk

Vladimír Havrilla: Existují jiné světy

Vladimír Havrilla (1943) je sochař, malíř, počítačový grafik, filmař, spisovatel. Patří do silné generace slovenského konceptuálního umění (Filko, Mlynarčík, Koller, Sikora) V minulém roce měl profilovou výstavu ve Slovenské národní galerii.

Dušan Brozman a Boris Kršňák

Vašim blízkym teoretikom (slovenským konceptualistom pozn. aut.) bol Tomáš Štraus. On vyštudoval dejiny umenia v Prahe, bol pre vás aj sprostredkovateľom pražského umenia a umeleckej scény?
To by som nepovedal, ani sme to nejako zvlášť neregistrovali, kde Tomáš Štraus vyštudoval. Ale mal u nás veľký kredit a brali sme ho ako prirodzenú autoritu. Bol  to najlepší teoretik umenia, ktorý nielenže niečo napísal, ale pomáhal nám aj v našich živých podujatiach, ktoré sme robili v „druhej kultúre“ po celý čas komunizmu. Bol iniciátorom, podporovateľom a človekom, ktorý tomu rozumel.

Organickou súčasťou vašej komunity, až do svojej tragickej smrti bol signatár Charty 77, performer, spisovateľ Tomáš Petřivý. Okrem neho boli nejaké kontakty na českých umelcov, alebo na český underground?
To sme mali veľké prepojenie. Vtedy sme Prahu a Bratislavu mali poprepájanú. My sme vtedy robili performance a konceptualizmus, pretože v tých podmienkach to bolo najjednoduchšie, do galérií nás nepustili. My sme cestovali do Prahy a ľudia odtiaľ, Štembera a ďalší, a v rôznych kluboch, v rôznych skrytých a tajných miestach sme robili performace.

Dá sa povedať, že to bola len nejaká konfrontácia. Alebo pri tých stretnutiach aj niekto niekoho ovplyvnil? Bolo tam cítiť nejaké vzájomné prekrývania?
Boli to veľmi príjemné stretnutia, bolo nás málo, dalo sa nás spočítať na prstoch dvoch alebo štyroch rúk. Žili sme iný, alternatívny život v prostredí, ktoré bolo diametrálne iné, a to malo tú zvláštnu kvalitu, ktorú sme si vtedy neuvedomovali, že to je čosi jedinečné, čo už nikdy nezažijeme. Niečo podobné, ako Orwellovo 1984, keď na konci románu už je hlavný hrdina v kaviarni, ktorá je mimo vplyv „Veľkého Brata“ a to sme mali aj my, takéto krčmy, boli sme mimo čas a priestor. Bolo to nádherné.

Sám si hovoril, že ste robili performance a koncept, lebo to sa dalo robiť v priestore, do ktorého ste boli nedobrovoľne vytlačení. Ty si vyštudovaný sochár. Fotografie tvojho ateliéru zo 60-tych rokov, z obdobia vysokej školy, alebo tesne po škole, sú plné sôch a cítiť z toho, že si bol fascinovaný sochou. Vieš si predstaviť, akým smerom by sa vyvíjal tvoj život a tvoja práca, keby ste neboli vytlačení to tohto neprirodzeného priestoru?
To si viem predstaviť! A je mi veľmi ľúto, že som najlepšie roky, bolo to 20 rokov, žil v tom hnusnom komunizme, kedy sa nedalo robiť nič. A to, že sme robili tie umelecké hry, ktoré sa nazývajú performance a konceptoalizmus bolo naozaj spôsobené prostredím, do ktorého nás vytlačili, a bolo to určené len pre, dovolím si povedať, elitu umelcov, ktorí boli vtedy aktívni. Áno, ja som vždy miloval klasické sochárstvo, ako ho robili Henry Moore, Brancusi, Archipenko, Zadkine alebo aj ďalší, ako Despiau, Malliol, aj Rodin, proste títo skvelí ľudia, ktorí mohli modelovať z hliny, alebo tesali priamo do kameňa, čo mám ešte radšej, čo je mi veľmi ľúto, že nemôžem robiť. Že by som mohol mať veľký blok mramoru niekde v záhrade, ktorú doteraz nemám, pretože musí spĺňať špecifické požiadavky. Ja nemôžem robiť v záhrade niekde u kamaráta, kde majú okrasné záhony, cibuľky, pobieha tam psisko, ktorý sa chce so mnou hrať, a ja tam mám búšiť do kameňa a robiť prach... V takejto záhrade som robil, urobil som tam zo 5 sôch, ale to sa takto nedá. Preto doteraz sochy nerobím. Pritom je to to najlepšie a najkrajšie, čo poznám, keď človek príde pred veľký blok, má vedľa toho položený malý sadrový model a tými vynikajúcimi nástrojmi, ktoré teraz predávajú, môže vytesávať naozaj veľkú sochu v štýle Arpa, Moora alebo Brancusiho. Týchto troch by som kombinoval dohromady a z toho by som vytvoril mäkké oblé formy, aby Bratislava konečne videla, ako má vyzerať elegantná socha.

Ja teraz možno urobím tvrdý sek a prejdem na tvoju pražskú výstavu v Mánese. Sú tam síce aj sochy, ale najmä maľba a film. Výstava sa volá Ten Minutes. Je to jedna z tém, ktorá prechádza celou tvojou tvorbou od 70. rokov až po súčasnosť, od kresby cez maľbu až po počítačovú grafiku. Skús predstaviť, čo to je za projekt, pretože si myslím, že za tým je veľká časť aj tvojej umeleckej filozofie.
To bola nejaká veľká súťaž pri príležitosti akéhosi francúzskeho výročia. Téma bola, aby sme urobili v Paríži dosť veľkorysé objekty. Vtedy sme s architektom Jurajom Mojžišom vymysleli projekt podzemnej galérie, ktorá je dosť komplikovaná, pretože je tam aj sprcha, aj miestnosť na osušenie, toalety. Je to galéria len pre jedného človeka. Ten človek vchádza dnu, má možnosť najskôr celý zrelaxovať, osprchovať sa, potom vojde do poslednej tretej miestnosti, do ktorej vchádza sklonený takým nižším otvorom, v ktorej je jedna jediná socha osvetlená zhora maličkou lampou. Je tam ešte taký malý výklenok, kam sa návštevník zastrčí, lebo tam fúka teplý vzduch, aby sa mohol osušiť. A ako sa suší, môže pozorovať sochu. Tá socha môže mať tak 2 metre, vždy by to bol výber z tých najlepších, teda nejaký pekný akt , ktorý urobil napríklad Giacometti ešte predtým, než začal robiť tie „strašidlá“. Alebo by som tam dal nejakého Moorea, ale najradšej nejaké oblé formy, aby sa na to dalo dobre pozerať. Sochy by boli na takom kruhovom sokli ktorý sa pomaličky otáča. Socha by sa trikrát otočila, potom by sa zastavila a človek by sa dovtípil, že už musí odísť, pretože už čaká ďalší.

Ak si môžem dovoliť parafrázovať Dominika Tatarku, znamená to, že keď chcem obcovať s kultúrou, s umením, mám sa najskôr očistiť na tele i na duši od všetkých tých nánosov sveta a mám vstupovať do komunikácie s umením očistený?
Vôbec to nie je potrebné (smiech), ale dobre to padne. Určite že nezaškodí relaxovať telo aj dušu aby mal človek extra zážitky z pozorovania čohokoľvek. Môže tam byť napríklad aj kus dreva, alebo Duchampovský ready-made. Tam je dôležité, aby tá posledná miestnosť pomerne malá, obložená čiernou žulou, pripomínala kryptu, niečo mimo čas a priestor a ten človek, ktorý by tam bol, by odpadával od nadšenia do mdlôb, že čo sa s ním(ňou) tam deje...a tá sprcha je preto dôležitá, aby sa človek cítil ako znovuzrodený.

nahoru

S uměním by se člověk měl setkávat v podzemní galerii. Je to jednoduchý systém tří místností, kam by měl přijít, svléknout se dohola, jestli potřebuje, použít toaletu, pak se osprchovat, a pak, očištěný na těle i duši, vejít do poslední místnosti se sochou, dokonalou sochou, například Brancusiho nebo Moorea. Socha je krásně osvětlena a při jejím pozorování návštěvníka osuší teplý vzduch. Galerie pro jednu sochu a jednoho člověka. To všechno by mělo trvat maximálně 10 minut (TEN MINUTES). To je představa sochaře, malíře, grafika, filmaře, fotografa, spisovatele a vášnivého konzumenta Coca-Coly Vladimira Havrilly (1943).
Milovník čistoty v životě i umění, pracovitý umělec nesnášející námahu Vladimír Havrilla, si umí představit udělat sochu bez toho, aby se jí dotkl. Vymyslet projekt, který by zrealizoval někdo jiný. Ale možná je to právě proto, že mu osud nedopřál věnovat se sochařině, věnovat se tomu, co vystudoval a po čem toužil. 20 let produktivního věku po Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě prožil v disentu, v undergroundě. Nevybral si to, vnutil mu to režim, kterému jeho umění nevyhovovalo, dá se taky říct, bál se ho. Tak, jak se bál jeho přátel – Jána Budaje, Jána Langoše, Františka Mikloška, Dominika Tatarky, tajného kněze Jána Chryzostoma Korce, Tomáše Petřivého… A tak Havrilla kreslil, maloval, dělal experimentální film, psal povídky. A později, kdy už sochy dělat mohl, ale na Slovensku je nikdo nechtěl, objevil počítač. A v něm virtuální 3D prostor, který mu učaroval.
Havrilla potřebuje k svému životu tři věci – umění, tenis, New York. Pořadí se často mění. Všechno ostatní ho obtěžuje. A tak se nedivíme, že autor není známý široké veřejnosti ani doma na Slovensku. Mezi odborníky je však považován za jednoho z nejdůležitějších výtvarníků své generace na Slovensku. Svou vírou v krásu a svou estetikou je blízky Mikuláši Galandovi, svým přístupem slovenskému konceptualismu. Výstava TEN MINUTES v Mánesu to potvrzuje.

New WTCnew, 2001, digitální tisk

Panda-či-Po, 1985

Obraz, který se na Vás dívá, 1991, akryl na plátně

Blue-Moon, 2001, digitální tisk

zpět